Michal Andrejco

,,

Tá skúsenosť z reálneho bankrotu mi dala veľa. Najmä uvedomenie, že človek má právo zlyhať. Akonáhle si dáš Ty sama povolenie zlyhať, nebyť dokonalá a nebyť najlepšia, a vôbec nechcieť byť najlepšia, skrátka len BYŤ, tak tam nie je čo iné už povedať. Podľa tohoto môžu fungovať úplne všetci. To som ja nevymyslel, ja som to len pochopil.

Michal Andrejco

MICHAL ANDREJCO


ZAKLADATEĽ, MAJITEĽ A CEO KLINIKY MEDANTE

 

Michal Andrejco urobil na mňa dojem na jednej z jeho prednášok o terapii Cesta, na ktorej sme sa aj zoznámili. Zapôsobil na mňa zvláštnym spojením pokory a sebavedomia. Aspoň takto som to vnímala ja. Stretnutie s ním a následné vzájomné spoznanie bolo pre mňa jedným z najsilnejších momentov posledného obdobia. Michal založil v júni 2013 kliniku celostnej medicíny MEDANTE, ktorú riadi a zároveň na nej pôsobí ako terapeut metódy Cesta.
Klinika Medante je prvou a zatiaľ jedinou klinikou celostnej medicíny na Slovensku. Na úvod by sme asi mali vysvetliť, čo je vlastne celostná medicína. Nie je to asi úplne bežný pojem pre každého…

Celostná medicína pristupuje k človeku ako k jednotnej celostnej bytosti. Kombinuje medicínu klasickú, ktorú všetci poznáme z nemocníc a polikliník s takzvanou alternatívnou. Celostná medicína je medicína, ktorá nemá žiadny problém s modernou medicínou okrem farmakoík, ktoré len vypínajú symptomatiku a neodstraňujú príčinu.

Celostná medicína sa už aj dnes na západe stáva súčasťou modernej medicíny. Volajú ju tiež integratívna medicína, pretože do modernej medicíny začínajú vstupovať byliny z tradičnej čínskej medicíny, akupunktúra, homeopatia, ozónoterapia atď.

 

Michal, podnikáš v oblasti zdravia. Nie si lekár. Aká bola Tvoja cesta k takejto oblasti podnikania?

Mpriestory kliniky Medanteôj otec v roku 1991, keď som ja mal 10 rokov, založil firmu, zaoberajúcu sa distribúciou zdravotníckych potrieb, prístrojov a materiálov. Môj otec je workoholik a ja som objavil túto genetickú stopu v sebe tiež a keď som mal 15 rokov, už sme vo firme spolu fungovali. Od raného detstva som bol stále nejakým spôsobom spojený s medicínou, s lekármi som sa naučil komunikovať a vnímať ich ako iných ľudí, dalo by sa povedať nadľudí.

V 2003 som začal pracovať v medicíne, bola to stále distribúcia. V roku 2009 som si zobral lekárku za manželku…

A potom je tu môj príbeh fyzického ochorenia, ktorý začal v roku 2008 a snahy úplne sa uzdraviť spôsobmi klasickej medicíny, ktoré som dovtedy poznal. Bohužiaľ, možnosti klasickej medicíny, ktorá ma cez svojich 155 špecializácií nedokázala „dať dokopy“, boli obmedzené. Boli to v podstate len lieky alebo dietetické odporúčania, ktoré som dostal, aby som symptóm buď potlačil alebo sa s ním naučil žiť. To bola  odpoveď modernej medicíny. A tá moja vnútorná túžba úplne vyzdravieť, ktorá neviem odkiaľ prichádzala, ma dohnala až k tomu, že som začal hľadať aj iné možnosti.

Dovtedy som naozaj netušil nič o alternatívnom, či ezoterickom prístupe, ani psychoterapiách.

Od roku 2008 do roku 2010 takto začalo moje konštantné hľadanie odpovedí na otázky, na ktoré mi moderná medicína odpovede nedala. Pustil som sa do kineziológie, regresov, do konštelácií, školy vnútorného rastu a duchovného rozvoja. Skúsil som si tie modality systému, ktoré tu v rámci alternatívy existujú. Navštívil som tradičnú čínsku medicínu, homeopatiu, fungoval som na slovenských bylinkách a presvedčil sa o ich pozitívnych účinkoch.

Cez vlastné skúsenosti som si uvedomil, že všetky tieto modality sa snažia dostať k tomu istému, keď si predstavíme kruh, tak do jeho stredu. A naozaj na každého podľa toho, kde sa nachádza vo svojom živote, na akej úrovni vedomia, funguje iná modalita.
Keď hovoríme o podnikateľskom nápade, tak je za ním moja skúsenosť a túžba, ponúknuť takúto možnosť ľuďom, aby nemuseli toľko behať ako ja, aby to mali všetko na jednom mieste, v Bratislave, ale aj inde na Slovensku.

 

Založiť takúto kliniku je veľká investícia a veľká zodpovednosť. Na Slovensku existujú rôzne menšie zariadenia alternatívnych metód liečenia, samostatní lekári, či liečitelia, ktorí podobné služby poskytujú. Ale Ty si sa pustil do budovania kliniky... Čo stálo za rozhodnutím založiť kliniku?

Ja mám v sebe niečo, o čom som sa bál veľmi dlho rozprávať. To je taká neschopnosť robiť veci v malom. Keď začne niekto
hovoriť A a B, ja hneď vidím C a D.
Ja tam nemám limity. A neviem s tým naozaj nič urobiť a keď som s tým chcel niečo robiť, tak som bol vždy chorý. Takže keď som s tým prestal chcieť niečo robiť a podľa toho začal žiť, moje telo ma viedlo ďalej.

Podstatnou vecou bolo aj to, že som skutočne reálne od 15-tich rokov pracoval v rodinnom podniku, že som sa naučil, o čom reálne podnikanie je. Stalo sa mojou bežnou súčasťou.

V neposlednom rade sú to aj financie, ktoré boli výsledkom môjho dynamického pracovného životného štýlu, ktorý som takmer 9 rokov predtým mal, a ktoré som si mohol dovoliť teraz investovať. A aj existencia rodinnej distribučnej spoločnosti a možnosť získať technické vybavenie tejto kliniky za ceny lepšie ako keby neexistovala.

 

Máš v sebe nejakú vlastnosť, schopnosť alebo, povedzme, aj úchylku, niečo, čo nie je celkom bežné a odzrkadľuje sa v Tvojom podnikaní?

Pre mňa je to o autenticite môjho vlastného života. Keby tu všetky tieto veci neboli, keby klinika nešla nejakým spôsobom stále dopredu, nesnažila sa všetky tie veci dávať dokopy a ľuďom ich jednoduchým spôsobom vysvetľovať, tak ja by som bol chorý.
A to už znie asi dosť ako extrémizmus, že?

Prečo? Myslím, že Ti celkom rozumiem. A ak aj správne chápem odpoveď, tak je to tak, že Tvoje telo Ti dáva odpoveď, či ideš správnym smerom?

Áno. To je jeden z dvoch princípov podľa ktorých žijem. Žijem podľa princípu, či je moje telo naozaj zdravé. Moje telo mi hovorí áno alebo nie.

A nemusím tomu rozumieť. Niekedy sa to odzrkadlí v priebehu momentov, že ten obrázok zapadne. Niekedy sú to dni, týždne, niektoré veci zapadnú ako puzzle až v priebehu mesiacov. Ja počas celých tých mesiacov neviem, či idem dobre alebo nejdem. A sú ľudia, ktorí to nevedia pochopiť a snažia sa to uchopiť mentálne, hlavou, pýtajú sa ma kam a prečo. A ja im neviem dať uspokojivú odpoveď na mentálnej úrovni. Ja len pocitovo viem, že je to správne.

Zažil som to v nejakých meditatívnych stavoch a potom som si dovolil už podľa toho iba žiť a aj robiť biznis a naozaj neviem kam to pôjde a ako to pôjde. Keď sa Ťa spýtam, čo bude o päť minút, tak úplne úprimne, Ty autenticky nevieš, čo bude o päť minút, tak isto ako to neviem ja.
A to je podľa môjho názoru celé tajomstvo všetkých úspešných biznisov. Rob to, čo miluješ. Bodka. Uplatni to vo vzťahu, hobby, živote, práci.

 

Český investor Michael Rostock v jednej zo svojich prednášok povedal, že 95% českých firiem nemá víziu, teda len tých zvyšných 5% ju má. Slovenské firmy nebudú na tom o nič lepšie. Ku ktorej skupine by si zaradil kliniku Medante?

Povedal by som, že k tým 5%. A tú víziu nechávam naozaj organicky rásť. Nie je statická, neustále sa formuje.

 

A aká je tá vízia?

Vízia Medante – je sieť kliník na Slovensku a stredoeurópskom regióne a v dlhšom horizonte aj klinika v Moskve, spolupracujúca s poisťovňami, dostupná pre každého klienta, poskytujúca účelnú funkčnú celostnú medicínu, uzemnenú cez lekárov, terapeutov, kombinujúcu modernú medicínu s alternatívnymi modalitami. Pričom počítam i s takými, ktoré dnes na Slovensku laickej verejnosti nie sú celkom známe.

Moje želanie je, aby sa celostná medicína stala dostupnou na Slovensku kdekoľvek pre bežného človeka.

Moja predstava je taká, aby človek, ktorý prichádza na kliniku so zdravotným problémom, dostal všetky informácie o tom, s čím všetkým môže tento problém súvisieť, že nedostane len lieky na potlačenie symptómov. Naopak, získa riešenie príčiny tohoto zdravotného problému. Znamená to aj to, že sa na klinike budú s ním baviť o tom, akým spôsobom žije, pracuje, stravuje sa, ako rieši vzťahy, ako sa mentálne stišuje, ak je napríklad vyťažený manažér…
A nech sa už každý rozhodne, či chce alebo nechce odstrániť príčinu svojho problému. A ja garantujem jedno, keď to takto všetko vysvetlíte, každý jeden chce. Nie každý môže. To ale znamená len jedno, že on na tej ceste pôjde ďalej a príde k bodu, kedy si uvedomí, že vlastne nielen chce, ale aj môže. Je to len voľba priorít. A ja ani nikomu nezazlievam, keď si volí svoje telo nepočúvať. Ja som ho tiež veľmi dlho nepočúval. V súčasnosti sú tiež momenty a dni, kedy som veľmi vyťažený, telo mi hovorí „zvolni“ a ja odpovedám „nemôžem“  a vedome volím NIE.

A keď hovorím o klinike, nemusí to byť len Medante, pretože ja si naozaj želám, aby som bol použitý ako nástroj na edukovanie, nech to znamená čokoľvek.

 

Tvoje želanie, „byť nástrojom na edukovanie“, môžem chápať ako Tvoje poslanie tu na Zemi?

Moja okamžitá vnútorná reakcia pri otázke na poslanie je len BYŤ.
Byť sám sebou, byť prítomný v danom okamihu. A to nie sú frázy, to sa dá naozaj žiť.

Iné je, keď hovorím o svojej roli na tejto klinike. A tou je fungovať ako nástroj na šírenie poznania, že celostná medicína funguje, že telo sa vie uzdraviť samo, že všetko súvisí so všetkým.

 

Keď hovoríme o poslaní BYŤ, ako dokážeš skĺbiť všetky svoje aktivity tu na klinike, so svojou rodinou, záujmami a BYŤ autentický vo všetkých prítomných okamihoch?

Poviem úplne úprimne, učím sa to. Vzhľadom k tomu, že ja veci komunikujem na rovinu a pravdivo, a že moja manželka si zvolila tiež taký život, aby žila pravdivo k sebe, tak sa mi to darí. Moja manželka je uzrozumená s tým, že od pondelka do piatku som s deťmi minimálne, pretože som na klinike. Keď som však doma, tak nepracujem dovtedy, kým deti nezaspia. Keď zaspia, to je od deviatej večer, mám polovicu týždňa, ktorú venujem práci a polovicu, ktorú venujem manželke, aby sme sa aj rozprávali a trávili spolu čas. A jej to tak vyhovuje, lebo potrebuje mať tiež priestor pre seba.

Darí sa mi to aj preto, že sám sebe priznávam, že cez týždeň som viac podnikateľ ako otec, cez víkend som však maximálne s deťmi, vždy s rodinou. Určite mám aspoň raz za 2 mesiace 3-4 dni, že si zoberiem voľno a venujem sa im naplno.

Nie vždy to tak však bolo. Keď som chcel byť s deťmi doma, keď začínali krúžky, aj riešiť osobné veci, aj byť v práci, tak som jedno ani druhé ani tretie nerobil poriadne.

Teraz, keď som na klinike, sústredím sa len na to, aby som tam bol plne pre ľudí a pre prácu, ktorú je potrebné vykonať. Keď zas prídem domov a volá mi nejaké neznáme číslo, zdvihnem telefón a poprosím, či môže zavolať po deviatej alebo volám na druhý deň, ale neriešim to, keď mám deti na rukách.
Dá sa to zvládnuť, keď si to človek oddelí.

 

Znie to jednoducho. Koľko Ti však trvalo, kým si sa to naučil?

Postupne. Toto bolo však najťažšie. Mal som taký imaginárny trojuholník. Jeden vrchol bol: moja rodina – rola otca a manžela, druhý ja a moje fyzično a tretí moja práca – profesia. A mal som ilúziu, že to musí byť vyvážené. A to bolo to, čo mi spôsobovalo problém, pretože som to nemohol vždy vyvážiť. Každý, kto podniká alebo rozbieha podnikanie to vie. To sa nedá. A ja som si až teraz na vianoce uvedomil jednu vec, a to vtedy, keď som úplne vypol.  Mal som pracovné plány, čo všetko urobím. Nič z toho som neurobil.  Za tých 10 dní s deťmi a rodinou som sa prepol do úplne inej energie a prestal som riešiť kliniku.

A tam som si uvedomil, že je to len o tom prepnutí.

Na klinike si majiteľ, generálny riaditeľ a terapeut. Ako sa tu prepínaš?

To si dala veľmi vnímavú otázku. Mám teraz dosť náročné obdobie. Fungujem takto reálne od októbra, kedy som tak intenzívne aj terapeutom. Tá práca, keď riešim veci ohľadne kliniky je ÚPLNE iná ako keď som s niekým na terapii, mám zatvorené oči a ponúkam mu cez veľmi jemné a náročné nástroje dostať sa k sebe samému a musím byť s ním emocionálne otvorený. On odíde a mňa čaká spústa SMSiek, telefonátov, emailov… A tam musím prepínať. A prepínam tak, že sa naladím na inú emóciu, energiu…

 

Pustil si sa do veľkého podnikateľského projektu. Nepociťuješ strach, obavy, že niečo nevyjde, že sa niečo nepodarí?

Úplne úprimne, odkedy pracujem s Cestou a ako pracujem s emocionalitou a vlastnou emocionalitou, ja nemám strachy v živote. Naozaj nemám vnútorné tenzie alebo obavy. Mám len jednu tému, pri ktorej pociťujem strach a to je moje telo. Ak sa niečo deje s mojím telom, som na pozore.

Ale čo sa týka kliniky, nepociťujem strach. Je to úplne jednoduché. Spravil som si „worst case“ scenár. Položil som si otázky, čo najhoršie by sa mohlo stať, keby…Ale nie je to len o odpovediach, ale práve o otvorení sa do toho pocitu. Keby som naozaj zbankrotoval, keby sa nám to naozaj nepodarilo, keby naozaj prišla farmaceutická firma a začala niečo riešiť…  A čo je to najhoršie, čo sa môže stať? Je to nejaká emócia strachu? OK, tak sa do nej otvorím. Na konci tej emócie však nikdy nie je strach. Tam je vždy len to prirodzené bytie a z toho poznania potom vždy vieš konať.

 

Ja viem, že to možno znie idealisticky a že ten svet nie je vždy len pozitívny.

Dnes sa nachádzame v dobe, keď všetci tlačia success princípy a pozitívne refrázovanie. Na nič zlé nemyslieť. Myslieť len v dobrom, lebo potom budeš dobro aj priťahovať.

Nie je to tak celkom pravda. Treba si aj ten pocit strachu normálne prežiť, pretože ak si to neprežiješ, tak jedna časť Teba, každú sekundu toho, aj keď myslíš pozitívne, je riadená strachom, ktorý ešte nestretla. 
Strachom, ktorý si nenechala cez seba prehorieť.

Nehovorím o strachu, kvôli ktorému vyskočíš z okna. Hovorím o strachu, keď zavrieš oči a necháš to cez seba prehorieť. Myseľ tam stále je a bude si uvedomovať: Tak toto je to najhoršie, čo sa mi naozaj môže stať. A toto cvičenie môže viesť až k predstave smrti. Čo je najhoršie pre jeden typ ľudí je smrť. Čo je horšie ako fyzická smrť? Nebudem odpovedať. Je tam odpoveď, ide to ešte ďalej …

Vieš aké mám obavy? Možno či pôjde všetko podľa plánu, či bude všetko načas. Ale to nie sú tie strachy na aké sa asi pýtaš. V mojom živote taký strach, čo sa týka podnikania, nie je.

Možno je to aj tréningom od môjho otca, lebo môj otec spochybňoval, čo sa týkalo mojej osoby, všetko, čo len mohol. On to nerobil úmyselne. Ale jeho kritika, či vyslovená, či nevyslovená, či priama, či nepriama trvala dlho a môj otec mi stále a stále nakladal a ja som v tom bol reálne stratený.

Až keď som začal pracovať s Cestou, som si mnohé veci uvedomil. Ja som mal niekoľko prvých mesiacov veľa vlastných sedení, až som si vyčistil môj vzťah s otcom a to spôsobilo, že nech si ktokoľvek povie čokoľvek, tak viac ako môj otec ma nemôže nikto nikdy zraniť a vo mne to proste strach a zaváhania nespôsobuje.

 

Zaujímavé, že práve cez neagtívny kritický prístup si si dokázal odbúrať strach...

Cez otca to prehorelo. Môj brat to vnímal inak. Ja som bol zakomplexovaný. Mal som problém rozprávať a povedať si svoje. Mal som veľké vízie, ale nevedel som o nich hovoriť. Nedovolil som si o nich hovoriť. Nedovolil som si byť sám sebou. Môj brat je úplne iný ako ja, napriek tomu, že otec sa k nám správal rovnako. Toho ten otec tak nezblbol. Teraz už viem, že to nebol otec, ktorý so mnou spravil to, čo som bol.  Ale že to boli moje vlastné nastavenia, filtre, veci získané v prenatálnom veku. No to som vtedy nevedel, to viem dnes, dnes to viem vysvetliť.

 

A máš aj nejakú reálnu skúsenosť z podnikania, že Ti niečo nevyšlo podľa plánov, predstáv?

Zažil som to, že som v reálnom živote naozaj zbankrotoval a prišiel som o veľmi veľa peňazí, Xciferné čísla. Bolo to v Rusku.
Následne na to som čítal, že pokiaľ človek nezbankrotuje do svojej tridsiatky, tak nemôže byť naozaj úspešný podnikateľ. Ale to je tiež len presvedčenie, samozrejme…

Tá skúsenosť z reálneho bankrotu mi dala veľa. Najmä uvedomenie, že človek má právo zlyhať. Akonáhle si dáš Ty sama povolenie zlyhať, nebyť dokonalá a nebyť najlepšia, a vôbec nechcieť byť najlepšia, skrátka len BYŤ, tak tam nie je čo iné už povedať. Podľa tohoto môžu fungovať úplne všetci. To som ja nevymyslel, ja som to len pochopil.

 

Pochopiť a žiť…
Ďakujem, Michal, za rozhovor a za mnohé myšlienky hodné zamyslenia. 

Alena Mazánová

Dávny fluktuant, teraz však najlepší lojálny pracovník, lebo z vlastnej firmy sa ťažko odchádza. A tak som verná vlastnému štúdiu už 14 rokov. A aby nebola nuda, tak objavujem. Veci, ktoré hýbu svetom a vlastné korene. Učím sa. Stále niečo. Momentálne hrať na djembe a tiež pýtať sa a odpovedať.

Žiadne komentáre

Odoslať komentár