Peter Záhumenský o ceste do Santiago de Compostella

,,

Aj keď som nedostal všetky odpovede, ktoré som očakával, dostal som odpovede na otázky, ktoré som si ešte nepoložil.

Peter Záhumenský o ceste do Santiago de Compostella

PETER ZÁHUMENSKÝ

SPOLUMAJITEĽ SPOLOČNOSTI ZAMA INTERIÉR

 

Peter Záhumenský je spolumajiteľom firmy, ktorá už 20 rokov vyrába nábytok na mieru, predovšetkým vstavané skrine. Tento rok sa spoločnosť ZAMA Interier stala naším klientom. Táto firma je v mnohom výnimočná. A tak jedným z výsledkov našej spolupráce v oblasti brandovej komunikácie je claim ZAMA je rozdiel. O rozdieloch, 20 ročnej ceste podnikaním a takmer 800 km púti do Santiaga de Compostela, z ktorej sa práve Peter Záhumenský vrátil, je aj tento inšpirujúci a úprimný rozhovor.
 

Pán Záhumenský, ako sa Vám podarilo vybudovať v mnohých smeroch výnimočnú firmu, ktorá je už na trhu 20 rokov?


Keď sme s kolegom založili firmu, marketing bol u nás ešte v plienkach. Nehľadali sme nejaké špeciálne marketingové postupy. To, čo sme robili vychádzalo z nás. Od začiatku som mal predstavu, že budeme robiť úplne všetko pre spokojnosť zákazníka, počnúc kvalitou vstupov a správaním nás – majiteľov i zamestnancov. Postupom času sa k nám dostávali informácie ako má marketing fungovať a tie ma len utvrdzovali v tom, že tá cesta je správna.

 

Vo vašom segmente funguje niekoľko desiatok firiem. Určite sa všetci alebo takmer všetci snažia robiť všetko pre spokojnosť zákazníka. V čom ste teda Vy odlišní?

 

Verím, že v mnohých veciach.
Ja hovorím, že mám veľmi rád konkurenciu, a to z jedného dôvodu. Konkurencia je najsilnejší faktor, ktorý nás posúva dopredu. Sledujeme konkurenciu a porovnávame ju s našou firmou vo všetkých aspektoch. Keď vidím, že v konkurenčnej firme robia niečo lepšie, robíme nápravu. A nesnažíme sa len doťahovať, ale urobiť to minimálne o jeden stupeň vyššie.

Porovnávanie robíme permanentne a preto môžem povedať, že sme vo všetkom  lepší.

Samozrejme hľadáme možnosti na zlepšovanie aj vo vlastných procesoch a dalo by sa povedať, že robíme permanentné zmeny vo všetkom, čo vyhodnotíme s nálepkou „ Dá sa to urobiť lepšie“  

 

Konkurencia takéto porovnávanie nerobí?

Záleží na tom, ako často a dôsledne ho robí. Keď ho robíme častejšie ako oni a následne robíme tie zmeny dobre, tak by sme mali byť lepší.

Keď je Vaším cieľom byť vo všetkých kritériách najlepší, určite sa to odráža aj na cene Vašich výrobkov. Ako sa Vám darí uspieť na trhu s vyššou cenou?

V súčasnosti je najväčší problém presvedčiť zákazníka, že cena nie je jediným kritériom, na základe čoho by sa mal rozhodnúť o kúpe.

Stále si ako zákazníci neuvedomujeme, že tlak na znižovanie ceny vyvoláva u výrobcov tendenciu šetriť na nákladoch aj za cenu znižovania kvality. V poslednom čase si to možno všetci postupne uvedomujeme najmä pri nákupe potravín.  Šunka s 20% podielom mäsa, klobása s konským mäsom, maslo, ktoré je v skutočnosti rastlinný tuk, rožok, ktorý je čerstvý ráno a večer sa nedá už jesť, atď. To isté sa deje aj v iných segmentoch výroby, len ako zákazníci si to akosi nechceme pripustiť. Ak sa hľadajú cestičky, ako znižovať cenu, väčšinou to nejde bez toho, aby sa z určitých kritérií nepoľavilo. Napr. nakúpi sa tovar, ktorý neprejde kontrolou zdravotnej nezávadnosti, alebo kovanie, ktoré nie je overené a neprejde skúšobňami kvality a pod.

Možno aj ja sa správam pri nákupe určitých vecí podobne. A tak ako iní, nútim predajcu, aby hľadal cestičky, kde ešte uberie niekolo eur. A tak sa môže stať, že dodá na pult paškvil.

 

Ako vidíte tento problém v priebehu 20 rokov na trhu?

Keď sa pozerám späť, možno tak desať rokov dozadu si dal zákazník viac záležať na výbere, na tom, čo kupuje. Možno sa predtým párkrát sklamal a na základe zlej skúsenosti si dával pozor na to, čo kupuje.  Dnes je situácia horšia, možno preto, že situácia núti otočiť každé euro 2x. Práve tu by však bola na mieste pozornosť, od koho kupujem, aké záruky mi firma poskytuje a či si za nimi môže stáť.

 

V čom sa teda potvrdzuje správnosť Vašej cesty?

 

V dvoch veciach.
Jednou je moje vlastné presvedčenie, ktoré som nikdy nezmenil. Moje presvedčenie je, že dodáme zákazníkovi len taký tovar, ktorý mu bude slúžiť po celú dobu životnosti. Aj na margo toho, že radšej menej predáme, ale neznížime cenu tým, že použijeme polotovary, materiály o ktorých nie sme presvedčení, že sú vhodné.

Druhou je existencia segmentu zákazníkov, ktorí chápu hodnotu takéhoto produktu. Je to segment zákazníkov, ktorí kupujú len zaručenú kvalitu, za ktorú sú ochotní si priplatiť. U nás konkrétne 10-15%. V skutočnosti je hodnota a kvalita polotovarov z ktorých vyrábame drahšia o 20- 30 %. Niekde napr. pri výsuvných kovaniach sú naše vstupy vyššie aj o 80%. Špičková plnoautomatická výrobná technológia a prepracované výrobné postupy nám však umožňujú dodávať naše výrobky v cenách, ktoré len o málo prevyšujú ceny iných dodávateľov. Zákazník však dostáva neporovnateľný produkt.

 

Čo robíte v marketingu, aby ste vyvolali dostatočný dopyt a aby si títo zákazníci k Vám našli cestu a nakoniec sa rozhodli pre kúpu Vášho produktu?

 

Tu máme asi najväčšie rezervy. Nemáme klasické marketingové oddelenie. Marketingu sa venujú dvaja ľudia vo firme, ktorí sa však zároveň venujú i iným veciam. Nespolupracovali sme doteraz so žiadnou profesionálnou marketingovou agentúrou, ktorá by nám v tomto mohla pomôcť. Až tento rok sme začali spolupracovať s Vami a vidím, že sme nastavili cestu, ktorá môže viesť k lepším výsledkom. Cieľ a cesta je jasná. Ak ešte pridáme dobré komunikačné nápady a kanály, môžeme sa posunúť opäť o kus ďalej.

 

 

Existuje tvrdenie, že charakter dáva značke jej zakladateľ. Napr. Apple by nebol tým, čím je, nebyť osobnosti Steva Jobsa. Súhlasíte s tým?

 

Áno, súhlasím s tým, že v niektorých firmách dáva charakter značky jej zakladateľ. Príklad Apple je dobrý a našli by sme mnoho takých firiem. Myslím však, že to nemusí byť pravidlo. U nás to asi platí v tom zmysle, že duch značky vychádzal z nášho presvedčenia, že zákazník musí dostať to najlepšie z trhu, bez ohľadu na to, aká bude cena výrobku. K zníženiu ceny z dôvodu, aby sme boli viac konkuriencieschopní sme nikdy nepristúpili.
A okrem kvality sme si vždy dali záležať na vzťahoch.

V manažmente existovala taká poučka o tom, kedy môže byť firma úspešná. Firma môže byť úspešná, ak je lídrom v niektorej z troch kategórií:

  • produktový líder
  • inovatívny líder
  • založená na vzťahovom marketingu.

Tak som sa už v minulosti uistil, že ideme jednou s tých ciest, vytvárame vzťah, nezabúdame na zákazníka.
Ideálne je, keď sa tieto 3 cesty prelínajú. Neviem však, či je to možné v takej malej firme ako je naša. Inovatívni sme možno v tom, že sledujeme dodávateľov veľmi intenzívne a okamžite, keď príde niečo nové, rozmýšľame nad tým, ako to využiť. Ale inovatívnosť je vo vlastnom vývoji, výskume a ten nemáme.  A aby taká malá firma bola produktový líder, to asi nie je celkom možné.

 

Možno ide o to, nad akým územím uvažujeme? Keď zoberieme do úvahy územie Slovenska...

 

Keď zoberieme do úvahy územie západného Slovenska, tak pravdepodobne v tomto regióne predáva málokto viacej skríň ako my.

 

A inde nie ste...

Inde nie sme.

Ak by ste mali priradiť značke ZAMA charakter človeka, kým by bola?

Skôr by som ju charekterizoval ako vzťah. Vzťah, ktorý funguje. Nie tím, ale vzťah dvoch osobností, ktoré spolu vychádzajú. To je jedno, či spolumajitelia navzájom, zamestnanci, vzťah zamestnanec a majiteľ. Zahrnul by som sem i zákazníkov. V angličtine je na to dobrý výraz couple.
Takto to vidím preto, lebo u nás vo firme, medzi ľuďmi, medzi jednotlivými stupňami funguje všetko na vlne spolupráce a nekonfliktov. Fluktuáciu máme takmer nulovú. Nepamätám sa, kedy sa stalo, že niekto odišiel so slovami: „Mením prácu, idem inde, lebo som dostal lepšiu ponuku“. Skôr naopak. Pred niekoľkými rokmi odišiel zamestnanec do Anglicka, nie však z dôvodu, že by u nás nebol spokojný, ale potreboval okúsiť svet. Po pol roku som mal telefonát, či sa nemôže vrátiť.

 

 

Osobne som veľmi zvedavá na druhú časť nášho rozhovoru.
Pán Záhumenský vyzerá oddýchnutý, vyrovnaný.
Na jeden mesiac  život podnikateľa nahradil životom pútnika. Sám so sebou a s ruksakom na chrbáte dennodenne kráčal až prešiel takmer 800 km do konečného cieľa, do španielskeho Santiaga de Compostela.

 

 

 

Pán Záhumenský, čo Vás viedlo vydať sa na túto púť?


Priznám sa, že neviem, kde bol ten prvý podnet. Či som videl nejaký dokument, či som niečo čítal…Nebol to Coelho /brazílsky spisovateľ/, ako to bolo u mnohých pútnikoch, ktorých som stretal.

Ja som len v posledných rokoch cítil, akoby som sa potreboval ísť hľadať, vedieť, či som na dobrej ceste. Vždy, keď som bol na dovolenke, som sa snažil nájsť čas pre seba na rozmýšľanie, čo robím, či sa to dá lepšie…Stále mi niečo hovorilo, že ja tam musím ísť. Že tam dostanem odpovede. 2-3 roky som to neustále posúval a až teraz som to konečne uskutočnil.

 

Dostali ste odpovede?

 

Priznám sa, očakávania som mal iné, ale absolútne nie som sklamaný. Možno som čakal jasnejšie odpovede, presne definované a dostal som ich len v náznakoch. A práve preto nie som sklamaný, lebo s týmito odpoveďami viem pracovať v budúcnosti, možno i v iných veciach a v rôznych súvislostiach.
Aj keď som nedostal všetky odpovede, ktoré som očakával, dostal som odpovede na otázky, ktoré som si ešte nepoložil.

 

Zažili ste nejaké nezvyčajné momenty?

 

Stalo sa mi veľa zaujímavých vecí. Napríklad zažíval som relativitu času v klasickom živote. Ako plynie môj čas a Váš čas nemusí byť v skutočnosti to isté. Viackrát som sa tam o tom presvedčil. A stále to nechápem a neviem to skonzumovať.

 

Môžete popísať niektorý z takých zážitkov relativity plynutia času?

 

Vychádzal som s ubytovne so starým pánom – Francúzom, ktorý mal asi 70 rokov. Ja som po 100 metroch odbočil do obchodu, potom som ho asi po pol hodine predbehol. On si vykračoval z nohy na nohu, pomaly ako taký 70-ročný pán dokáže kráčať a ďaleko za mnou zaostal. Ja som po pár hodinách dokráčal na jednu planinu, kde som si chcel oddýchnuť. Prišiel som k stromu, vytiahol som si jedlo, začal som jesť a ako som sa tak obzeral okolo seba, uvidel som pred sebou balíky slamy a na nich odpočíva tento starý dedo a akurát dojedá. Pozerám na neho, ostal som v šoku…On sa o chvíľu pobalil, zdvihol, prešiel okolo mňa, zaželal mi „bon apetit“ a odkráčal svojím pomalým krokom zase ďalej. Nepochyboval som, že ma mohol predbehnúť tak, aby som si to nevšimol. Ja som sa zastavil v obchode, kláštore, vtedy ma mohol predbehnúť.  Ale v hlave mi vŕtalo to, ako je to možné? Určite nemal skratku, určite sa nezviezol autobusom. A s takýmto niečím som sa stretol viackrát.

Ja som sa v prvé dni veľmi sústreďoval na ciele, kam dôjdem v ten deň. Myslím si, že títo ľudia išli tak, že im bolo jedno, kde skončia. Oni ráno vykročili, išli a neriešili. Ja som riešil, či stíham, či vôbec prídem tam, kam mám prísť, čo ma bolí a či ma to bolí tak, že vôbec prídem, kam mám prísť.
Tu platilo naozaj to, že nie cieľ je dôležitý, ale cesta.

To pozeranie na ciele, ako ho máme ďaleko, nás neskutočne unavuje a uberá nám elánu, vášne. Ciele akoby sa nám nepribližovali, len robíme a robíme. Ale obávam sa, že je to len taký náš pohľad, klam.

Na to mám tiež jeden podnetný príbeh z cesty:
Každý deň, keď som bol na ceste 6 hodín, dával som si asi o druhej hodine takú dlhšiu, aspoň polhodinovú prestávku. V jeden deň som bol v takej krajine, kde boli rozsiahle lány. Bolo tesne pred druhou a vidím pred sebou dedinu. Pozerám na hodiny, hovorím si „Za pol hodinku som tam, tam si dám pauzu“. Po čase som stratil dedinu z dohľadu. Po 15-tich minútach som sa dostal opäť na miesto odkiaľ som dedinu videl a pozerám, dedina je rovnako ďaleko. „Tak dobre“, hovorím si, „odteraz za pol hodinu“. A po polhodine, zas… Už som začal byť nervózny, bol som zlý sám na seba. A tam ma to napadlo, aká je hlúposť pozerať neustále na naše ciele. Cieľ bol predsa jasný, prečo by som ho mal stále sledovať? Viem kam mám ísť, viem, že som na dobrej ceste, viem, že nemám odbočiť, mám si len užívať tú cestu, na ktorej som. Tí starší ľudia to asi tak robili, len si kráčali, obzerali okolie, každý kvet, užívali prítomnú chvíľu.

Chvíľu sa mi zdalo, že hovoríte, že cieľ nie je dôležitý. Ale chápem to teraz tak, že hovoríte, cieľ je dôležitý, len ho netreba upäto sledovať.

 

Áno. Vôbec ho nesledovať. Lebo cieľ je jasný. Niektorí ľudia ciele nemajú, tým treba povedať, že je dôležité si ciele stanoviť. Ja mám cieľov veľa. Ale keď cieľ upäto sledujem, zdá sa, že sa vôbec nepribližuje.
Ale v normálnom živote sa treba tiež ubezpečiť, že máme správny smer, že som na správnej ceste. Ja viem, že v mnohých veciach nie som na správnej ceste.
Na púti je to samozrejme jednoduchšie. Vedel som, že Santiago je cieľ, mal som dielčie ciele a dobrý smer. A tak som sa postupne naučil cestu si užívať, obzerať sa okolo seba, sledovať oblaky, všímať si, čo vytvárajú a zabávať sa. Nehovorím, že som bol menej unavený, ale tá cesta bola príjemnejšia.

V práci je to samozrejme ťažšie. Smerujete k cieľu a robíte tiež rôzne kroky, ktoré je nutné urobiť, aby ste sa k nemu približovali a nemáte čas sa baviť. Možno sa stačí len uvoľniť. Môžete si napríklad nájsť päť minút na to, že zájdete za kolegom, prehodíte reč o bežných veciach, dáte mu najavo, že ho máte radi, alebo idete von na 5 minút, pozriete sa na slnko… Skrátka takýmto spôsobom sa môžete uvoľňovať…

 

Čo z toho Vy konkrétne robíte?

 

Zatiaľ veľa vstrebávam. Prichádzam na to, že to bude veľmi ťažké – aj robiť tie správne kroky, aj si užívať. Snažím sa to dostať do reality hlavne vtedy, keď som niekde na ceste, v aute. Sem-tam úplne vypínam, nerozmýšľam, lebo je to zbytočné. Keď idem autom, nerozmýšľam nad tým, čo mám ešte urobiť, ale sústredím sa na to, čo je okolo, zavolám kamarátom, ktorých som dlho nepočul. Toto som predtým nerobil. Celú cestu som rozmýšľal, čo mám ešte urobiť, na čo som zabudol.

Takže zatiaľ je toho veľmi málo, čo robím inak ako predtým.

 

Čo robíte, aby sa to udržalo a aby ste sa dostali ďalej?

 

Pomáha mi denné plánovanie. To je veľmi dôležité. Je to ako na púti, keď robíte jednotlivé kroky. Keď mám jasné tieto kroky, tak medzi tými krokmi nemusí moja myseľ premýšľať, čo ešte urobiť, nezabudol som na niečo?

Skrátka dokončím krok, dám si malú pauzu a môžem svoju myseľ sústrediť na pekné veci. Keď nemám pripravený denný plán svojich úloh, nedokážem svoju myseľ sústrediť na príjemné veci okolo seba.

 

Ako zvládate tieto pauzy, keď máte v pláne pevné termíny, ktoré treba dodržať?

 

Spomínate si na staršieho Francúza? V ten deň prišiel do ubytovne len o málo neskôr ako ja. Kladiem si otázku, že ak by bol v mojom veku, o koľko hodín by bol v cieli skorej ako ja? Alebo o koľko kilometrov by v ten deň prešiel viac ako ja?

Viete povedať, či a v čom Vás cesta zmenila?

 

Je to ešte krátky čas na zhodnotenie. Myslím, že z dlhodobého hľadiska to veľmi zmení človeka. Možno ma to zmenilo v pohľade na moju rodinu. Po 10-15 dňoch na ceste som si do telefónu nahral, že „všetko, čo potrebujem k životu mám. A mám to doma“. K tomu skutočnému žitiu mi nechýba absolútne nič.

Pán Záhumenský, čo bolo pre Vás na tejto ceste najťažšie?

 

Donútiť myseľ, aby nemyslela na telo. Bolia Vás svaly, kĺby, ramená… Všetko.

Mali ste krízu?

 


Psychickú vôbec nie.
 V tom zmysle, že by som pochyboval, načo som sem prišiel alebo mal myšlienky, že to vzdám. Lebo boli tam ľudia, ktorí to vzdali.
Telo dostalo zabrať neskutočne. Spočiatku som robil 20-25 km, neskôr aj vyše 40 km denne. Okrem fyzickej únavy som však krízu nemal žiadnu. Stalo sa mi, že som v jeden deň musel skončiť o jednej, lebo som jednu nohu ledva ťahal za sebou. Dal som si pauzu, mal som špeciálne tabletky, ani tá silná tabletka však nezabrala. Aj ďalšie tri dni som išiel o tabletkách.

 

Ako ste to prekonali?

 

Spomalil som, išiel som ako ten dedo, krok za krokom, noha pred nohou. Snažil som sa namiesto bedrového kĺbu sústrediť na všetko okolo. A keď som boľavý kĺb zacítil, tak som sa to snažil blokovať, nemyslieť na to. A funguje to. Človek sa v tom musí pravdaže cvičiť. Potom je možné odbúravať bolesť cez hlavu.

Obdivujem Vaše nezlomné odhodlanie...

Kráčali ste celú cestu sám?

 

Mal som zvyčajne spoločnosť na 1-2 hodiny. Pomáhalo mi to odpútať sa od tých cieľov. Ale tie 2 hodiny rozhovoru mi stačili. Témy boli väčšinou rovnaké ako napríklad „Mal si otlaky? Aký máš ťažký ruksak? Odkiaľ si? Koľko máte obyvateľov? Aký je u vás priemerný plat?“. Kvôli takýmto rozhovorom som mohol ostať doma a ísť večer do krčmy na 3 pivá. Radšej som pozoroval, všímal si okolie, obzeral aj krajinu dozadu, lebo tá vyzerá úplne inak ako krajina vpredu. Ale našli sa aj inšpiratívne rozhovory. S profesorom filozofie z Brazílie sa dalo rozprávať na zaujímavé témy. Bariérou bola len angličtina, ktorú potrebujete ovládať na inej úrovni, aby ste sa mohli baviť do hĺbky na takéto filozofické témy. Ale tento profesor bol veľmi trpezlivý, takže vždy mali naše rozhovory i duševnú hĺbku.
Potom večer na ubytovni, pri večeri bolo tiež veľa priestoru na rozhovory. Táto cesta je vlastne aj dobrý konverzačný kurz angličtiny.

 

A kde ste počas cesty bývali?

 

Táto cesta je asi najvýznamnejšou turistickou trasou v Európe. Tomuto významu zodpovedá aj kvalitné značenie turistickej cesty / takmer nie je možné zablúdiť/ a aj možnosti ubytovania. Turistické ubytovne na tejto ceste majú názov „Albergue“. Jedná sa o veľmi jednoduché ubytovanie, v niektorých  aj 20-30 postelí v jednej miestnosti. Počul som, že v letných mesiacoch býva problém s kapacitami. Počas mojej októbrovej cesty boli väčšinou poloprázdne.

 

Vedeli by ste na záver zhrnúť v skratke, čo Vám táto cesta dala?

 

Uistenie v tom, že život sa dá žiť aj inak ako žijem a ako väčšina z nás žije.
Poznatok, že akákoľvek časť tej cesty a to, akým spôsobom sa absolvuje, sa dá preniesť do normálneho života a funguje to úplne rovnako. Či je to pohľad na ciele, na relativitu času…

 

Pán Záhumenský, ďakujem za rozhovor a želám, aby ste čo najviac poznatkov z cesty vedeli uplatniť v živote i podnikaní.

Alena Mazánová

Dávny fluktuant, teraz však najlepší lojálny pracovník, lebo z vlastnej firmy sa ťažko odchádza. A tak som verná vlastnému štúdiu už 14 rokov. A aby nebola nuda, tak objavujem. Veci, ktoré hýbu svetom a vlastné korene. Učím sa. Stále niečo. Momentálne hrať na djembe a tiež pýtať sa a odpovedať.

Žiadne komentáre

Odoslať komentár