Čas nemá rád veci, pri ktorých nebol

Čas nemá rád veci, pri ktorých nebol

ING. PAVOL GOČA

SPOLUMAJITEĽ SPOLOČNOSTI BETÓNRACIO

Ing. Goča bol jeden z našich prvých klientov, keď naše štúdio štartovalo svoju kariéru. Som mu vďačná za dôveru, ktorú nám vtedy prejavil a ktorú nám neustále prejavuje. A vďačná som mu za jeho postoj, múdrosť a hodnoty, vďaka ktorým viem, že ľudskosť, rešpekt a slušnosť ešte existujú v podnikateľskom svete. Že podnikanie stále môže byť o partnerstve, ktoré v konečnom dôsledku prinesie viac, ako bezohľadná snaha o rýchle zbohatnutie.

Stretli sme sa v kaviarni Thalmeiner, kde sme takmer 4 hodiny rozprávali o značkách, podnikaní a živote. Z nášho rozhoru vyberám niekoľko tém.

 

Pán Goča, čo u Vás evokuje pojem značka?

Keď hovoríme o budovaní firmy a značky, mám dojem, že treba začať niekde hlboko. Nech robíte čokoľvek na tomto svete, malo by to mať filozofiu. Musíte mať princípy. Musíte mať jasno ako firmu budete budovať a ako budete pristupovať k práci, aké hodnoty budete ctiť, či pôjdete cestou serióznosti a dodržiavania predpisov a zákonov alebo to robiť hala-bala, len aby to nejako išlo. Je mi ľúto, myslím, že sa v tejto dobe veľmi nenosí mať životnú filozofiu…

Ja myslím, že sa to začína nosiť...

Hej? No, dúfajme teda… Budem rád, keď skonštatujete, že tento Váš optimizmus je pravdivý.

S akou filozofiou ste zakladali BetónRacio?

Keď sme zakladali BetónRacio, mal som 53 rokov. Bol som predtým 25 rokov v riadiacej činnosti a moja filozofia vznikla už vtedy. Je zaujímavé, ako to v človeku vznikne. Ako sa človek postupne dopracuje pomocou príhod, nejakého vedenia, k svojim vlastným princípom. Mojimi princípmi boli systém a poriadok. To je veľmi jednoduché.

A jeho gnozeologické korene boli: moja dobrá mama, ktorá hovorila „Syn môj, len čistú robotu po sebe nechávaj“ A potom ma ovplyvnili ďaľšie osobnosti ktoré postupne vstúpili do môjho života.

Keby som to zhrnula: systém, etika, poriadok – to sú hodnoty. A s akou víziou ste zakladali BetónRacio?

Začínali sme podnikať v roku 1995 a mali sme tú výhodu, že táto podnikateľská aktivita bola ešte v plienkach. V 90-tych rokoch sa stavebníctvo prakticky rozsypalo a mali sme len jediného konkurenta na Slovensku. Bol tu dosť veľký voľný priestor. Nám stačilo vstúpiť do tohoto voľného priestoru. Napriek tomu sme si dali víziu: Byť najlepší v poradenstve pre výrobcov betónu. A podľa toho sme sa správali a budovali firmu tak, aby nás považovali za najlepších.

Čo bolo dôležité na Vašej ceste budovania značky BetónRacio, aby Vás naozaj považovali za najlepších?

Filozofia, vízia a neuspokojenie sa s priemernosťou. Personálne obsadenie patričnými ľuďmi, technológovia, schopní obchodníci. Vybudovali sme laboratórium, a to všetko stálo nemálo peňazí. Boli aj rozpaky, či radšej tie peniaze nevyplácať formou úplatkov…Ale filozofia Vás nepustí.

Potom prišli na rad priestory. Aby zodpovedali postaveniu firmy. Keď príde návšteva, aby jej prvý dojem bol: „Toto je dobrá firma“.

Nepodceňovali sme ani prezentačné materiály. Tie museli vzbudzovať dôveru. V tejto oblasti sme s vaším štúdiom urobili kus roboty. Počnúc redizajnom loga, sloganom, dizajn manuálom cez brožúry, publikácie po obrazy na stenách.

Aj tu boli polemiky. Keď ste navrhli obálku prezentačného materiálu s farebnými fľaškami, tak sa kolegovia zarazili. Ako to, že tam nie je betonárka?

Zľakli sa odlišnosti...

To som však jednoducho vysvetlil: „Po prvé tie fľašky sú symbolom, v ktorej je chémia a my s chemickými tekutinami pracujeme. A po druhé. Vy si fakt myslíte o našich obchodných partneroch, že sú takí blbí, že keď nebude na obálke obrázok betonárky, tak oni nepochopia, že keď sa firma volá firma BetónRacio, že radí betonárom?“

Štýl netreba podceňovať. Štýl musí firmu prezentovať. 
Keď sa povie značka, to nie je len to R v krúžku, toho, čo značku vystihuje, je celé spektrum.

Značka = produkt + aura.

Ak máte len produkt, máte komoditu. Kúpim ten najlacnejší. Práve aura je pridanou hodnotou, ktorá dáva značke charakter.

Vy ste tú auru vytvorili. Laboratórium, vzdelávanie, publikácie… Čo na to konkurencia?

My sme jediní v našej oblasti, ktorí si vzali za povinnosť vzdelávanie. Ale nie také vzdelávanie, ako robia mnohé firmy, že pozvú klientov do horského strediska a tam je bohapustý opiáš.  My sme naozaj vzdelávali a vydali sme tiež 8 odborných publikácií. A to nikdy nebola jednoduchá robota.

Ale ako to dobre slúžilo. Spomínam si na jednu z mnohých situácií, keď sme sa uchádzali o spoluprácu s jednou veľkou stavebnou firmou. V závere rokovaní si nás zavolali do zasadačky, aby nám oznámili výsledok rozhodnutia. Jeden zo šéfov vstúpil do miestnosti, pod pazuchou niesol našu knihu Európske normy a betón, položil ju pred seba a prvá veta bola „Vážení páni z BetónRacia, som taký rád, že ste vydali takúto knižku, ktorá ma uviedla do problematiky európskych noriem a betónu.“

A tak sa začala naša spolupráca.

Keby sme len kvôli tejto chvíli tú knižku vydali, už by sa to bolo vyplatilo.

Som veľmi rád, že si celá firma túto vzdelávaciu a publikačnú činnosť vzala za svoje. To bolo to, čo nás vyčlenilo a boli sme viac ako konkurencia.

Dokázali ste sa jednoznačne odlíšišiť, poziciovať na trhu. Čo je ešte podľa Vás dôležité na úspechu značky?

Ľudia, interní i externí. Partneri.
Keď má človek obchodného partnera, tak si ho má vytvárať a nebránim mu, aby vytváral on nás. Má to byť vzájomná činnosť. Obchodní partneri nie sú na to, aby sa likvidovali. Výroky typu „Takú zmluvu sme podpísali, zdochnú, keď ju budú plniť“ je niečo perverzné.  Obchod, to sú predsa partneri, ktorí sa akceptovali a vytvárajú jeden druhého. Veď obchodný partner by mal byť pre nás a my zase pre neho sliepka, ktorá znáša zlaté vajcia. Keď kvočka zlezie z hniezda, musí dostať najesť, napiť, udržovať sa v dobrej kondícii.

Aj s vami spolupracujeme 10 rokov. Naučili sme Vás, aby ste sa s nami zžili, aby ste nám rozumeli.

K tomu slúžia aj pravidelné stretnutia v decembri, kedy si pozývame externých spolupracovníkov. Aby sa vzájomne naviazali a spoznali ľudia, ktorí sa nám starajú o IT, propagáciu, životné prostredie, financie…

Tieto stretnutia sú skutočne jedinečné. Prvý vianočný večierok v roku mám vždy v zasadačke BetónRacio. BetónRacio pozýva svojich dodávateľov, to je úplne výnimočné...

Je jeden zaujímavý spisovateľ. Veľa toho nenapísal, možno len tú jednu knižku. Je to Švéd, ktorý vyštudoval medicínu v Paríži. Stal sa z neho vynikajúci lekár a zamiloval sa do ostrova Capri, postavil si dom z jednej starej zrúcaniny. Knižka sa volá Kniha o živote a smrti a autor Axel Munthe. On mal veľa kamarátov, medzi inými i starý rybár. Bol to krásny vzťah. Keď rybár umieral, on mu sedel pri posteli a rybár ho pohľadil a povedal. Ty si dobrý ako more. Krásna metafora, veď od mora závisel celý jeho život… A Munthe hovorí: „Keď zomrie takýto človek, to je ako keby knižnica vyhorela.“
Sú skúsenosti, ku ktorým sa človek musí dopracovať. Skúsenosti sú na to, že viete rozlišovať.

V podnikaní človek zažíva ľahké i ťažké časy. Stavebníctvo je v kríze...Nechceli ste s tým niekedy praštiť?

Áno, boli chvíle keď som to chcel spakovať. Ale viete, človeka to tak drží, jednak tá knižnica je v hlave, ako povedal Munthe a tiež to, že sú vo firme ľudia, s ktorými stojí za to ísť ďalej, napriek ťažkej dobe, či problémom, ktoré sa nikomu nevyhnú.

A treba ich riešiť poctivou robotou. Neexistuje ľahký spôsob. Existuje len spôsob, keď si to skutočne odrobíte.

Dovolím si opäť citovať. Francúzi majú takého dobrého spisovateľa, historika, ktorý napísal dejiny Francúzska. To nie sú dejiny ako dejepis, to je rozprávanie… A on napísal jednu vetu: „Čas nemá rád veci pri ktorých nebol“

Ak chcete mať niečo trvalé, tak sa musíte na tom narobiť. Musí to trvať čas, ktorý si to pýta.

 

Čo by ste odkázali ostatním podnikateľom?

Nech sa naučia tú vetu: „Čas nemá rád veci, pri ktorých nebol“

Nežiť nad pomery firmy. Neplatiť záväzky a voziť sa na drahom mercedesi je cesta do pekla. Žiť v súlade s tým, čo som si poctivou prácou zarobil a posúvať s dopredu. Nepredbiehať čas. Ten čas príde. Mať tú nekonečnú trpezlivosť a robiť sysémovú prácu.

 

Pavol Goča by si už mohol užívať dôchodok, venovať sa svojmu hobby – maľovaniu obrazov a brať dividendy. On však nevie len tak zaháľať. Má ďalšie podnikateľské nápady. Pre mňa úplne vzdialené veci. Enviromentálny projekt, priemyselné spracovanie vedľajších energetických produktov. Na Slovensku nie je nikto, kto to robí a je dostatok firiem, ktoré to potrebujú. Vraj, stačí sa zohnúť a pod kredencom ležia milióny.

 

Treba do toho dať kopu rozumu, intelektu a všetko zorganizovať. Čudujem sa, ako sa vôbec na niečo také dá prísť… Vraj citom… A ja hovorím, treba vedieť. Mať tú knižnicu v hlave… 

 

Na moju otázku čo ho na rozbiehaní nových podnikateľských nápadov baví, Pavol Goča odpovedá svojim typickým humorom. „Hamížnosť! Už vidím tie milióny!“

 

Hneď to spochybňujem, viem že to nie je motív. Pavol Goča to na môj protest uvádza na správnu mieru.

„Ja ich nepotrebujem. Jazdím na Oktávii, domy som nestaval. Peňazí mám dostatok, do deväťdeasiatky môžem míňať a nepomíňam… No je to dobrý pocit. Mať víziu, dať dokopy systém, nájsť vhodných ľudí, ktorí sa v živote nevideli a vytvoriť z nich tím ľudí, ktorých vízia zjednotí.